Akcie dole, Bitcoin dole. Sme najlepší! Taliansko nie je Francúzsko - Issue #70

„Vo viacerých slovenských obciach vraj na starostu nekandiduje nik. Tak tam to je úplne iná politika. Tam každý každého pozná. Tam sa nedajú robiť také veci…“

Sezóna je opäť v plnom prúde. Tentokrát chlapi v obľúbenej saune analyzovali situáciu pred komunálnymi voľbami. Podnikateľ to vykladal dôchodcovi, lekár pritakával. Tréner futbalistov už nepočúval. Odpočítaval kvapky potu z nosa, aby sa dočkal cieľa a ukončil trápenie.

Neskôr som si o tom, že nie je politika ako politika prečítal aj v .týždni v stĺpčeku Pištu Vandala: „Ale aj tak je zaujímavé, ako fungujú volebné mechanizmy v malom meste. Keď sa uchádzaš o nejaký post, babky ti nakuknú do auta a keď tam máš bordel, jednoducho nemáš šancu. Vidiecky tam-tam hlási: „Ako chceš spravovať veci iných, keď svoje nemáš na poriadku?““

Čupiac v chladiacom bazéniku som si spomenul na pokrízový príbeh z Islandu.

Tam zvolili neštandardný prístup k riešeniu následkov finančnej krízy - nechránili veriteľov bánk zo spoločných peňazí a potrestali bankárov. Tamojších politikov tiež napadlo ako prvé to, čo spravili tí naši v Európe alebo v USA. Prezident Olafur Ragnar Grimsson v roku 2010 takmer podpísal zákon na kompenzáciu holandských a britských veriteľov islandských bánk v objeme 3,8 miliardy eur. To bolo 20 tisíc eur od každého zamestnaného Islanďana ako darček pre zahraničných špekulantov naháňajúcich výnos. Zastavila ho neznesiteľná blízkosť voliča. Konkrétne stoviek Islanďanov s horiacimi fakľami na jeho pozemku, ktorí mu prišli odovzdať petíciu proti tomuto zákonu priamo do domu. Podpísala ju takmer štvrtina všetkých Islanďanov. Aj na Islande je to stále „iná politika, kde sa nedajú robiť také veci“.

Politici blízko slovenskému voličovi dnes majú málo moci a málo peňazí. Keď chcú niečo vybaviť pre voliča, musia sa ísť líškať pánom do Bratislavy, ktorí im možno dajú na futbalové ihrisko. To v zasadačkách v Bratislave, ďaleko od voliča sa dajú robiť všakovaké veci. To je úplne iná politika.

Správam zo sveta som sa cielene vyhýbal, no chýry o klesajúcich akciových trhoch si ma predsa našli aj pri vode v Grécku. 10. výročie krízy prepierané médiami len mesiac dozadu viedlo k tomu, že pri popisovaní tejto zatiaľ približne 10 % korekcie amerických akcií sa nešetrilo apokalyptickými slovami ako panika. Známym, ktorých to vystrašilo, sa preto nečudujem.

Pri videu to radšej neprežeňte s hlasitosťou, keďže hudobné vložky mi evidentne zvukovo uleteli.

Zatiaľ to vyzerá skôr na korekciu než krízu. Akcie posledné roky rýchlo rástli, sú relatívne drahé a preto už dlhšiu dobu zrelé na pokles alebo minimálne stagnáciu.

Akcia je vlastníckym podielom na podniku a jeho príjmoch v budúcnosti. Cena akcie sa ale odvíja nielen od výšky predpokladaných príjmov, ale aj od úročenia nízkorizikových investícií v ekonomike. Tento úrok totiž predstavuje alternatívny výnos oproti držaniu akcie a diskontujú sa ním budúce príjmy. Čím ďalej v budúcnosti príjmy sú, tým zásadnejší vplyv úroku. Povedané po ekonomicky, cena akcie sa odvíja od čistej súčasnej hodnoty budúcich príjmov vyplývajúcich z jej vlastníctva.

Vytvorme si modelovú akciu (Akcia 50), u ktorej vieme že budúcich 50 rokov bude prinášať výnos 10 dolárov. Ak do výpočtu čistej súčasnej hodnoty toku týchto príjmov dosadíme aktuálny úrok na 10 ročných amerických štátnych dlhopisoch dostaneme vývoj ceny tejto teoretickej akcie.

Imaginárna Akcia 50 by mala na základe rastu úrokov stratiť zo svojho vrcholu v lete 2016 až 30 %. Skutočné americké akcie stratili zatiaľ len 10 %. Je kam padať aj bez obáv z ekonomického spomalenia.

Nie každý prepad akcií vedie ku kríze a nie každá kríza začína prepadom akcií. Pri tej poslednej to akciám trvalo takmer rok, kým sa zobudili, pochopili čo sa deje vo finančnom sektore a následne vyskočili z okna. Na druhej strane, americké akcie padli za jediný deň v októbri roku 1987 o viac než 20 % a nebola z toho ani recesia, nieto kríza.

Dôležitou podmienkou krízy sú plošné straty napríklad v podobe zlyhaných úverov nejakému sektoru alebo štátu, ktoré ohrozia fungovanie hneď viacerých finančných inštitúcií. Napätie vo finančnom systéme zatiaľ nevidno. Rozdiel v úročení peňazí na medzibankovom trhu a na krátkych amerických štátnych dlhopisoch (TED spread) je stále relatívne nízky.

Zlé svedomie centrálnych bankárov aj indikátor strachu finančníkov – cena zlata – je tiež ešte v pokoji.

Dobrým ukazovateľom prichádzajúcej recesie býva výnosová krivka amerických dlhopisov. Rozdiel medzi úročením dlhých a krátky dlhopisov sa s odhalením naakumulovaných ekonomických problémov zmenšuje, krivka sa sploštieva. To sa deje aj dnes. K jej inverzii signalizujúcej recesiu, keď sú krátke dlhopisy vzhľadom na nedostatok likvidity úročené vyššie ako 10 ročné dlhopisy, ale zatiaľ nedošlo.

V ekonomikách vyspelého sveta je obrovská zraniteľnosť voči rastúcim úrokom v podobe veľkého dlhu. Ten od poslednej dlhovej krízy ešte viac narástol. V indikátoroch ale krízu ešte nevidno. Je skoro. Osobne dávam boľševikovi ešte rok, prípadne dva.

S bývalým viceguvernérom NBS Janom Tóthom sa budeme rozprávať o svete 10 rokov po kríze. Neformálna diskusia sa uskutoční 28.11. o 19:00 v rámci 14. vydania Ekonomických rečí, tento krát v novootvorenej Paralelnej Polis, vstup je zdarma.

Bitcoin má 10 rokov a ceny naprieč kryptosektorom kolabujú. Jedni vravia, že to je zlyhávajúcim Tetherom, druhí forkom Bitcoin Cashu. Ako je to „naozaj“ nik nevie a nemôže vedieť.  

Kryptomeny napriek tomu považujem za obrovský úspech. Čo sa týka ich budúcnosti, som výrazne optimistickejší ako rok, dva dozadu. Bublina bola dokonalou marketingovou akciou. Cena jednotlivých tokenov je na týchto platobných systémoch to najmenej zaujímavé. Ich užitočnosť a použiteľnosť sa od posledného roku nezhoršila, skôr naopak. Čistenie sektora je nevyhnutná fáza cyklu a ani internet nezmizol po prasknutí bubliny internetových akcií.

Že sa kryptomenám darí dokladuje aj to, že ho čoraz usilovnejšie ohovára jeho konkurencia v podobe centrálnych bankárov. Na dobré meno im nevie prísť generálny manažér centrálnej banky centrálnych bánk Bank for International Settlements Augustín Carstens ani člen bankovej rady Európskej centrálnej banky Benoît Cœuré. Podľa neskôr menovaného „Bitcoin bol extrémne bystrá myšlienka. Bohužiaľ nie každá bystrá myšlienka je aj dobrým nápadom.“ Ako jeden zo správcov 20 ročného eura musí niečo vedieť o implementácii hlúpych nápadov.

Podľa Cœuréa je digitalizácia peňazí liahňou pre kyber-hrozby, pranie špinavých peňazí a kriminalitu. Anonymity v digitálnych peniazoch sa bojí aj šéfka Medzinárodného menového fondu Christine Lagarde. Podľa mňa sa nové druhy peňazí na tradičné zlé peniaze a klasický bankový systém v objeme kriminality ešte dlho nebudú chytať.

Pamätáte sa na Goldman Sachs (GS)? Partner tejto investičnej banky, ktorá prežila len vďaka záchrane štátnou centrálnou bankou, sa minulý týždeň priznal k 600 miliónovému podvodu a praniu špinavých peňazí pri emisii dlhopisov. GS emisiu v objeme 6 miliárd dolárov zabezpečenú Malajským štátom robil pre tamojších vládnych politikov, pričom veľká časť z peňazí bola použitá na úplatky a osobnú spotrebu zúčastnených osôb. 600 miliónov bol poplatok, ktorí si Goldmani za túto službu účtovali. Ex-obchodník inej investičnej banky (JP Morgan) sa zas priznal ku konšpirácií a dlhoročnej manipulácií cien zlata, striebra a platiny na trhoch.

Máte na krypte straty? Kažimíra to nezaujíma. Straty z držania alebo obchodovanie s kyptomenami nie sú daňovým nákladom. Od 1.10.2018 platí nová regulácia držania a obchodovania s „virtuálnymi menami“, ktorá sa do zákona o dani z príjmov dostala s novou daňou z poistenia. Zdvojený nepodarok. Zdaňuje sa príjem z výmeny kryptomeny za majetok, službu alebo inú kryptomenu. Krypto sa oceňuje trhovou cenou zo „zvoleného verejného trhu s virtuálnou menou“ (§ 27 ods. 13 zákona č. 431/2002 Z. z.) . Trh preto zvoľte dobre!

Japonská centrálna banka už za novovytvorené zlé peniaze nakúpila viac aktív, než je ročné HDP krajiny. Štát cestou centrálnej banky vlastní viac než 75 % trhu ETFiek. Z hľadiska veľkosti súvahy k veľkosti ekonomiky tak medzi centrálnymi bankami vyspelých krajín vedie. Koľko je príliš veľa nevie nik, možno sa to dozvieme už pri ďalšej kríze.

Cenová inflácia v Eurozóne dosiahla 2,2 %. Povedané inak,Európska centrálna banka vzhľadom na nulovú základnú úrokovú sadzbu platí komerčným bankám reálny úrok 2,2 % za to, že si od nej požičiavajú peniaze. Taylorovo pravidlo v dnešnej situácii odporúča namiesto 0 % základnej sadzby 1,55 %. Plánovači v ECB ale neveria, že európska ekonomika vie 10 rokov po kríze stáť na vlastných nohách aj bez bariel  zlých peňazí.

Manipulácia spotrebiteľov do dlhovej pasce centrálnou bankou a jej zápornými reálnymi úrokmi na Slovensku funguje dokonale. „Zadlženie slovenských domácností prudko rastie. V roku 2016 dosiahli celkové záväzky domácností 40 % HDP. To je po Estónsku druhý najvyšší pomer v rámci krajín Strednej a Východnej Európy, no až 19. v rámci EÚ. Pred desiatimi rokmi bol tento pomer polovičný a najnižší v celej EÚ.“ píše Inštitút finančnej politiky v komentári „Úverové hody“ na Slovensku. Čo sa týka tempa rastu zadĺženia domácností sme v EÚ ale najlepší. Keď sa základný úrok dostane nad medziročné tempo rastu cien v ekonomike zistíme, kto nemá na účet za dnešné hodovanie.

Napätie medzi Talianskom a EÚ rastie. Návrh talianskeho rozpočtu ignoruje fiškálne pravidlá únie ohľadom konsolidácie a počíta s vyšším  deficitom verejných financií (2,4 % HDP na 2019). „Nemám pochopenia pre návrh rozpočtu, ktorý poslalo Taliansko do Bruselu. Určite nemienime platiť za dlhy a sľuby z populistických kampaní iných.“ tweetol si rakúsky kancelár Sebastian Kurz. Keby rozumel peniazom, vedel by, že už platíme. Naša spoločná centrálna banka už niekoľko rokov za naše spoločné peniaze skupuje Taliansky štátny dlh a umožňuje jeho refinancovanie. Únia rozpočet odmietla a vrátila ho na prepracovanie. Riziková prirážka medzi 10 ročnými talianskymi a nemeckými štátnymi dlhopismi už dosahuje 3,13 %, čo je najviac od roku 2013.

Zábavné je, že Taliani rozpočtové pravidlá ohľadom deficitu porušujú menej, než Francúzi (plánovaný deficit verejných financií 2,8 % HDP na 2019). No keď Talian robí v únii to isté čo Francúz, nie je to to isté.

Grécke banky majú 10 rokov po kríze a opustení „záchranného“ programu viac než 20 % zlyhaných úverov a problémy s nedostatkom vlastného kapitálu.

Amazon zvýši mzdu svojich amerických zamestnancov minimálne na 15 dolárov za hodinu a plánuje lobovať za vyššiu minimálnu mzdu v USA. Regulácie neprichádzajú len tak. Zvyčajne ich chcú podnikatelia. Keď dosiahnu dominantný podiel na trhu, je pre nich lepšou investíciou kupovať si ochranu od konkurencie u politikov v podobe drahej regulácie než riskovať inováciami. Presne pre tento problém spomínané Taliansko nezachráni ani prípadné vystúpenie z eurozóny: „Skúmali sme talianske firmy.…v období od roku 1993 až 2014….Pri porovnaní trhových lídrov s ich konkurenciou, vedúce firmy na trhu sú s omnoho väčšou pravdepodobnosťou prepojené na politikov a výrazne menej inovujú. Politické konexie naviac vedú k vyššej miere prežitia firmy, rastu počtu pracovných miest a obratu, no už nie k rastu produktivity.“

Minimálna mzda je napriek ľúbivým zákonom vždy nula. Podnikateľovi nikto nezakáže drahého zamestnanca jednoducho vyhodiť. Zákony o minimálnej mzde sú štátnou podporou prepúšťania nízko kvalifikovaných zamestnancov a ich nahradenia robotmi. Videli ste niekedy videá zo skladov Amazonu? Skúste napríklad tu spočítať zamestnancov z mäsa a kostí a robotov. Táto firma si substitúciu nedokonalých ľudí technológiou už môže dovoliť. Na rozdiel od malej konkurencie, ktorú budú dusiť u politikov nakúpené zvýšené mzdové náklady. Napriek tomu, že pomáha riešiť zlú situáciu chudobných tým, že ich zamestnáva.

Tesla šokovala ziskom k v treťom štvrťroku 2018. Akcie spoločnosti reagovali prudkým rastom.

Buď sa Elonovi podaril zázrak, alebo postúpil do poslednej fázy a po Twitteri začal zavádzať aj v účtovníctve. Ja mám peniaze na druhej možnosti. Toto prekvapenie som preto poňal ako príležitosť.

Vidíte knihu čo v nej listuje ten pán? To nie sú všetky pokračovania  Harryho Pottera v jednom vydaní ale obchodná dohoda Európskej únie so Singapurom. Nejde o paródiu. Je to autentická fotka z Twitteru prezidenta Európskej komisie. EÚ začala ako spolok garantujúci slobodu pohybu a obchodovania. Dnes jej lídrom nepríde dohoda o voľnom obchode s mikro-štátom hrubá ako telefónny zoznam Tokya ani ako zlý vtip.

Na každodenné stretnutia so sebou samým, ktoré som spomínal v minulom vydaní, som musel vytvoriť čas. To je ďalšia zo zásadných zmien, ktoré som zaviedol v posledných rokoch.

2.      Posunutý denný cyklus

Najmenej produktívne boli u mňa neskoré večery. Unavený po celom dni som už nevedel nič poriadne vyprodukovať a bol som najviac náchylný premrhať čas na internetoch. Tieto neskoré večerné hodiny som vymenil za čas pred východom slnka. Vtedy rodina spí a ja môžem pracovať bez toho, aby som niekomu chýbal. Zmena rytmu šla šokujúco ľahko. Vždy som si myslel, že som skôr sova a dnes sa bez budíka budím o piatej ráno. Moju odpozorovanú potrebu spánku (necelých 8 hodín) ale neoklamem, tak som musel adekvátne posunúť čas zaľahnutia. 

3.      Len jedno veľké jedlo denne – neskorý obed

Posledná zmena súvisí s posunutím bdelého času v rámci dňa. Celý život neraňajkujem. Výnimkou bolo cestovanie alebo rodinné raňajky cez víkend. Začínal som obedom, hlavným jedlom bola večera. Keď človek ide skôr do postele, výdatná večera o siedmej/ôsmej večer ale neprospieva kvalite spánku. Neskoršie merania, ku ktorým sa dostanem v ďalšom vydaní, prekvapujúco výrazný efekt jedla na spánok potvrdili.

V posledných rokoch som všimol, že v mojom veku, postavení a pri mojej fyzickej aktivite sú dve veľké jedlá za deň priveľa. Dôležité je ale aj časovanie jedla. Zdá sa, že najviac tukov sa z identických jedál pri normálnych ľuďoch ukladá do podkožného tukového tkaniva práve z večere. Pri obéznych to bolo z obedu. Im sa ale tuk už hojne ukladá nielen tam, kde má, ale aj inde v tele ako napríklad v pečeni.

Na staré kolená som začal raňajkovať. Nie hneď zrána, najskôr 3 hodiny po zobudení, aby očakávanie potravy nenarúšalo spánok nadránom. Večeru som obetoval bohovi sixpacku a hlavným jedlom je už neskorý obed. Pri ňom si doprajem. Večer  väčšinou nič nejem, prípadne zakusnem nejakú drobnosť. Vynechanie obedov vyriešilo problém s jedením nekvalitných jedál v meste a trávenie väčšieho jedla nezníži produktivitu už na poludnie. Vďaka tomuto posunu mám takmer každý deň 15-16 hodinové hladovkové okno so všetkými pozitívnymi efektami na senzitivitu voči inzulínu či podpory autfágie. Nižšia frekvencia jedla, čiže dlhšie hladovanie medzi jedlami by mala mať pozitívne efekty na zdravie a dobu dožitia bez ohľadu na zloženie diéty a to aj pri identickom kalorickom zložení. Teda minimálne na myšiach . 

Juraj Karpiš

Na Ekonomických rečiach v Paralelnej polis si môžete dať aj huby. Nie v praženici ale tamojšom bio-hacking menu. Ak dôjdete, zastavte sa po skončení diskusie kľudne na pár slov. Ak nie, vaše tipy, komentáre a otázky mi môžete napísať na newsletter@jurajkarpis.com . Ďalšie diely Zlých peňazí, dobrého života môžete podporiť tu.Ďakujem